Infinitus nyx - obchod

*Šesť hodín večer a do obchodu zatiaľ nevkročila ani noha a jemu to, na podivenie, dnes vôbec neprekážalo. Akosi mu tá samota prirástla k srdcu, keď niekedy nepočuje zvonček ohlasujúci zákazníkov či okoloidúcich zvedavcov. Ba dokonca k nemu niekedy prídu aj upírčatá, ktoré považujú za "neuveriteľné vzrušenie" chodiť otravovať starého upíra do toho zatuchnutého obchodu, inak absolútne nemoderného, ktorý sa nachádza až na poslednom poschodi altherského podzemného komplexu. Pokojne sedí za stolom, nohy vyložené na dreve, ktoré sa snáď už ani na výrobu nábytku nepoužíva, pretože ho nahradili rôzne umeliny, lamináty a iné novodobé látky, ktoré väčšina osôb preferuje viac ako staré dobré voňavé drevo. Je klasik. Je tým, kým je. Vojna ho nezaujíma, ona sa nezaujíma oňho a preto je spokojný až do chvíle, kým mu sem nevtrhnú vojska ľudí, elfov či nejakej inej hávede. Obráti stránku knihy. Väčšina ľudí už používa sklá pripojené na rasovú sieť, ale on sa radšej dotkne hladkého papiera, ako keby mal behať prstom po skle a necítiť, každú prejdenú stránku. V jedinej klietke v celom obchode, kde niečo je, nepríjemne zaškrieka vrana, ktorú si kúpil ako "spoločnosť " pred pár týždňami. Inak úplne bezcenná. A väčšinou mu aj lezie na nervy a už pár dni premýšľa, že ju vypustí na slobodu.* Blbý vták. Pôjdeš do elixíru nejakej strašne škaredej lykanskej bosorky. *Zamrmle popod nos a vráti sa späť k riadkom napísaným čiernym atramentom.*

*Kráčala ulicou, zamyslená nad svojou situáciu. Nevedela či robí dobre, dohody s inými rasami sa nikdy nevyplácali. V ničom. Možno ak z nich chcela vyjsť ako tá, ktorá stratí najviac. Dúfať, že práve tento bude iný bola hlúposť, no snažila sa veriť aspoň faktu, že za vyskúšanie nič nedá... snáď.
Podzemie, kde bolo vystavané celé toto mesto neznášala. Nie, že by to bola nechuť voči nemu zakorenená v podvedomí aj tých najväčších vyvrhelov z elfskej rasy, skôr to bolo len jej vlastné presvedčenie, že tmu si môže užiť aj na čerstvom vzduchu. Čo ju však deprimovalo ešte viac bol fakt, že kráča stále nižšie. Pripadala si ako krtko, ktorý nevie, kedy prestať kopať. Ale vedomie, že už je pred cielom ju neustále poháňalo ďalej.
Budova, kde mala nájsť upíra ju ničím neprekvapila. Tajne síce dúfala v niečo veľkolepé, no od okolia sa nijak špeciálne neodlišovala. Vstúpila dnu a predstúpila rovno pred muža, ktorý zjavne nečakal priveľa návštevníkov.* Kniha? *jedno obočie nenápadne podvihla a na tvári sa jej zjavil priam až spokojný úškrn. Fajn, prvý dojem by celkom šiel. Bytosti, ktoré dávajú prednosť starej "klasike" vždy uprednostňovala radšej.* Pán Ethan Leroy - Moreau?

*Keď sa obchodom rozlial zvuk zvončeka ani sa neobťažoval zdvihnúť zrak od príbehu, ktorý už poznal síce aj odzadu a bol schopný citovať všetky trocha zmysluplnejšie vety postáv vďaka tomu, že iné knihy už vlastne ani nemal, tak sa vracal k tým starým. Väčšina kníh je totižto uzavretá vo veľkých zaprášených knižniach, kde ich dávajú do digitálnej podoby stránku po stránke a preto zohnať knihu bolo ozasjtným umením. Pred sedemdesiatimi rokmi by ani nepovedal, že bude zbierať niečo tak samozrejmé, ako knihy. V domienke, že je to zas nejaký "turista" ani len nezdvihne zrak, aby si návštevnika prehliadol, avšak keď začuje svoje meno, spozornie. Hlavne preto, lebo je to hlas ženský. Príjemný. Zamatový. Akoby mu po šiji stekal teplý med a pomaly sa dostával na celý chrbát. Tvár krásna, ba mohol by tvrdiť, že aj napriek nezbedníckej ofine vyzerá vznešene. Už len z jej výrazu sa dalo vyčítať, že sa pohybuje s gráciou a ladnosťou. Pohľadom, takmer automaticky a inštinktívne, skĺzol po jej bledom krku až k tmavej čiare na jej hrudi, ktorej zbytok zakrývala červená košeľa. Chcel sa odvetiť "Záleží od toho, kto ho hľadá." , ale nebolo by to na mieste. Šarmantným dámam treba stále výjsť v ústrety, no nie? Pohľad zas upriami na jej tvár.* Záleží od toho, prečo ho hľadáte. *Venuje jej mierny úsmev so štipkou ukrytého šibalstva a knihu položí na stôl očakávajúc dôvod tak zvláštnej a neobvyklej návštevy s nadvihnutým obočím.*