Námestie Padlých

*Toto miesto je o takomto čase najfrekventovanejšou polohou na celom kontinente, ba ak nie na celej planéte. Cesty pretkané vzduchom ako zložité nite a vlákna drahej cennej látky pulzujú životom kedykoľvek a kdekoľvek. Ľudia - rasa, ktorej príslušníkov je najviac. Fungujú ako mravenisko či úľ včiel, ktorý dokáže svojho nepriateľa poraziť obrovským počtom. Kto by povedal, že silného jedinca dokážu zničiť len tým, že sú ich desiatky. Pomaly, ale iste ho utlačia do kúta a zabijú... Aj napriek tomu, že sú najslabšou rasou, dokázali prežiť horšie časy, než ktokoľvek iný... Schopnosť adaptácie - prispôsobenia, vymyslenia sa v každej situácii, keď sa pre väčšinu zdá všetko beznádejné, im pomohla dostať sa tam, kde teraz sú. Upír, i keď mocný, nedokáže prežiť na slnečnom svetle až na pár vybraných jedincov, ktorých je aj tak žalostne málo, keďže padli v boji ako najkompatibilnejší s hodnosťou špión. Len ťažko sa zakrývajú špičaté zuby a ešte ťažšie sa zbrusujú, aby vyzerali ako ľudské. Máloktorý z nich sa k tomuto podujal. Možno hrdosť a možno nie. S nimi by totižto stratili jednu z ich nautrálnych zbraní. Vlkolak je zas príliš náchylný na striebro. Všetko, čo stačí, je mať tekuté striebro vždy po ruke, v malej tobolke zo špeciálneho skla, ktoré udržiava jeho stálu teplotu a tekutosť a pri kontakte s bielkovinami, teda bud s kožou, alebo vlkolačími chlpmi, puká. Vysoká teplota a aj striebro zariadi lykanovi dosť veľké starosti na to, aby prestal útočiť. Presne na toto si pamätá, na tento prevrat... Keď Jonathan vyvinul to sklo a rozhodol sa ho použiť vo vojne. Narozdiel od nej, medičky, bol Nathan dokonalým zbrojným technikom a vedcom. Vždy sa skvelo dopĺňali, vždy nachádzali niečo nové spoločne. Aj teraz mu nesie fľaša tekutého dusíka, pretože sa uprostred noci nudili a robili rôzne pokusy ako napríklad "Pravý ľadový šalát". Z myšlienok ju vytrhnie vysoký zvuk klaksonu. Prudko zabrzdí, nedbajúc na to, že oceľová flaša s dusíkom padla niekam dole, ku hlavnému vstupu do mesta. Pred očami sa jej odohrá jedna z bežných dopravných situácií - vodiči si ešte nezvykli na nový spôsob dopravy a fakt, že už sa neviažu k zemi a lietajú. Rapčavý zvuk vznášadla v motorke zahapruje, keď zamieri stŕmo dole. Až teraz si uvedomila, že flaša môže komukoľvek tam dole ublížiť. Začuje zopár pobúrených pokrikov a trúbení, keď vo veľkej rýchlosti kľučkuje medzi pomyselnými cestami. Začuje kovový zvuk dopadnutia. Postava, ktorá sa nachádza blízko pri dusíku, sa zdá byť v poriadku. Dopadol len pár metrov od nej. Keď pristáva, motor len vrní, pradie, ako nejaká lenivá mačka, až nakoniec úplne utíchne, akonáhle sa dotkne zeme. Postava s dlhými tmavými vlasmi a absolútne neaktuálnom oblečení, ktoré nosia len akýsi tuláci mimo miest, jej pripadá zvláštna. Nevidí jej však do tváre, keďže pristane za jej chrbtom, no usudzuje, že je to žena.* Vypadnite odtiaľto, ak nechcete prísť o nohy. *Zvolá okamžite, keď si sňaje čiernu helmu pasujúcu k čiernej koženej úzkej kombinéze vytvorenej pre jazdu na týchto modeloch a tým aj rozpustí záplavu svetlohnedých vlasov. Dusík sa už zatiaľ z pretrhnutej oceľovej fľaše stihol vyliať na zem, nad ktorou sa teraz vznášala akoby hmla - výpar z tekutiny.*

*Vošiel do mesta obzerajúc sa na všetky strany, napravo aj nalavo boli mohutné budovy ťahajúce sa do výšin kam len elfie oko dovidelo, tak kráčal za hlasmi ktoré vychádzali spoza rohu dúfajúc, že ho láskavo privítajú. V tom počul niekde hore silno zatrúbiť klaksón, obzrel sa no videl len mnoho vozidiel v hustej premávke, tak si to nevšímal a kráčal ďalej. Odrazu bum! Pár metrov od miesta kde stál, s rachotom a bez varovania spadla oceľová fľaša ktorej pád ho vydesil, no keďže bola nepriesvitná, nevedel určiť čo sa v nej nachádza. V tom začul zvuk motora ktorý sa k nemu približoval, nevenoval mu veľkú pozornosť lebo z fľaše začala unikať tekutina. Keď motor utíchol, nejaký ženský hlas naňho zakričal aby od tej tekutiny cúvol, bol to jemný a zároveň prenikavý trochu zamatový hlas patriaci určite žene, hneď sa mu zapáčil a tá tekutina sa mu aj tak nepozdávala, tak ho počúvol a bez otáľania cúvol pár krokov ďalej. Keď bol v dostatočnej vzdialenosti od nebezpečne vyzerajúcej fľašky, pozdvihol hlavu a letmo si ženu premeral od hlavy po päty. Prvé čo ho na nej zaujalo boli jej oči, tak krásne zelené s nádychom modrej v ktorých sa odrážala sloboda a nespútanosť celého šírneho oceánu, hovorí sa že elfky majú najkrajšie oči spomädzi všetkých, no tieto si dovoľovali právom nesúhlasiť. Pohľadom ďalej pokračoval ponad jej plné sýto-červené pery k jej zlatému prívesku ktorého koniec zakrývala čierna, trochu vyzývavá, perfektne prilehajúca kombinéza. V tejto kombinéze vyzerala skvelo, vynikala v nej jej štíhla postava s perfektne ladnými ženskými krivkami a zakončené to bolo pohodlnými no elegantnými koženými čižmami. Podišiel k tejto žene bližšie, mal z nej ukludňujúci priam hrejivý pocit, tak dúfal že by mu možno povedala nejaké najnovšie informácie keďže celý svoj život žil v skrytom elfskom meste. Hlavou mu vírilo mnoho otázok a tak sa malú chvíľu len tak díval do jej očí, nevedel sa nabažiť toho prenikavého pohľadu, po krátkej odmlke z neho vyšla prvá otázka ktorá ho napadla.* Ako sa voláte? *Hneď ako vyslovil tú otázku, zišlo mu na um že asi by sa mal hnevať že ho skoro zabila fľaša, ktorej obsah nepoznal, no ako sa tak na ňu díval, nedokázal by sa hnevať na niekoho ako je ona. Niekoho tak krásneho, tak dokonale nevinného no zároveň vyzývavého, nuž len jemne pozdvihol obočie od úžasu a s nadšením čakal na odpoveď*