Púť do Siranisu

*Pol roka ubehlo ako voda odkedy Wilwo utiekol z domu, s odhodlaním v hlave a odvahou v srdci, aby sa naučil a spoznal cenu života. Je to prvýkrát čo opustil brány svojho rodného mesta - Amaryllis - krásneho do výšin pýšiaceho sa ukrytého hlavného mesta Elfov - tak bol trocha nesvoj, pretože nevedel čo ho tam vonku môže čakať. No nerobil si z toho veľkú hlavu, radšej obdivoval okolité krásy ktoré mu naskytovala matka Zem. Prírodu miloval z celého srdca, miloval tú vôňu machu ktorá mu napĺňala pľúca v lesoch, dychtil po všetkých tých nádherných pestrofarebných kvetoch, očami hltal každý živý strom či steblo trávy. Keď sa cítil osamelo, využíval svoju schopnosť a tak načúval a rozprával sa s rastlinami, stromami, zaujímalo ho všetko, od čias kedy boli ešte semiačka až do teraz, keď sa z nich stali tieto mohutné duby, buky či jelše s hustými korunami v ktorých sa sem či tam našlo aj hniezdo plné malých sýkoriek či ďatlov. Wilwo miloval tieto prechádzky a tak kráčal v ústrety osudu, cez vysokánske hory, pri ktorých by človek iste dostaval závrate už len pri pohľade na ne. Kráčal šírnymi dolinami a veselo si vyspevoval svojím ľubozvučným hlasom ktorým prinášal potešenie ušiam a balzam na duši tým, ktorí ho počuli. Wilwo zvykol nosievať dlhý biely plášť bez kapucne, aby mu nezahalovala jeho dlhé rovné vlasy ktoé nosieval rozpustené aby plachtili vo vetre pri chôdzi, pod plášťom nosil ručne vyšívanú košeľu bez ornamentov, nohavice dlhé a biele a na nohách mal zvyčajne obuté biele čižmy ktoré nemal v láske lebo boli z kože no aj tak ich nosieval aby spravil radosť svojim rodičom ktorí mu ich podarovali. No tento štýl obliekania zanechal v Amaryllise a teraz nosieval trávnato zelený plášť, aký nosievajú pocestný, pod ním mal zelenú košeľu ktorú si sám uplietol, tmavo zelené kratšie zostrihnuté nohavice a kryštálovo zelené topánky vyrobené zo špeciálnej elfskej látky aby boli pevné. Takto odetý kráčal prírodou až sa mu to konečne podarilo. Našiel to po čom tak priahol. Siranis. Mesto bolo obklopené borovicovým lesom cez ktorý tiekol potok ktorý sa ďalej vlieval do rieky a tá vyústila do nádherného vodopádu stekajúceho zo strmých a ostrých skál. Brány do mesta boli vysoké vyrobené z nejakého kovu ktorý Wilwo nepoznal. Po stranách boli ručne vyrábané sochy z kameňa ktoré znázorňovali kreatúry ake Wilwo doposial nevidel, niektoré mali krídla ako démoni iné zase krásnu tvár sťa anjeli,no najkrajšiu sochu Wilwo videl v diaľke v centre mesta. Bol to rytier odetý v bielom s obrovskými do neba sa týčiacimi krídlami, kľačal pred fontánou s pohľadom zamračeným a upretým do zeme. Wilwovi sa táto tvár zapáčila, na tvári mu vyčarila nepatrný úsmev, sebadôvera mu zohriala srdce a tak vošiel do mesta dúfajúc že tam stretne niekoho, s kým by sa mohol porozprávať a od koho by sa mohol niečo dozvedieť.*